Čas v kameni
Zosypal sa pustý schod, vo veži zapraskal trám
Vonku zavrešťala opica a mojim okom
prešiel ďalší šrám
Skrývam sa tu za oblaky z horúceho prameňa
Bdiem nad príchodzími
Som socha z kameňa
Pán modrého hradu
Mlčanlivé biele ticho
Mocne objíma všetky predmety
Som ním zaliaty, Som v ňom zaliaty
Polopriepustná sveta púšť
Výbežkové videnie
Som rozťahujúca sa medúza
Pulzácie vpred a späť, ďaleko ponad kamenie
Mliečny hrubý slíž
cez temeno sa mi tlačí
Nie som medzi Vami
Som bábka bez nitiek
Trvanlivý odkaz Slnka vo fáze Východu
Cez nič, cez vzduch a mraky
Páľavým tŕňom napojil môj smäd
Mlčanlivé biele ticho
Mocne objíma všetky predmety
Som ním zaviaty, Som v ňom zaviaty
Prekvapivo prešľahujúca vnútorným plameňom
Odkryla svoje karbónové prúžkové brnenie
Odhalená, avšak ešte silnejšia, žiari predo tmou
Vzišla z hĺbky vesmírnej prázdnoty a ešte neodišla
Je ako večný míľnik predo mnou
Je to kométa
Z jediného okamihu zrodeného z rýchlej chvíle
Vyletel von zlatý prach
Zrnkom šťastia svetla míle
Rozpustený Sveta-mráz
Naše srdcia spojil zas
Pre
Sašu..
Atramentová fialová noc za oblokom
Ličáky a mastné dotyky prstov
V odrazenom lesku starej lampy
Pokojné krídla noci
Sladké ako med
Ako keď včielka na kvietoček skočí
Ako mäkký vodopád
Lesy šumia ľahkosťou sviežeho vzduchu
Skaly obmývané temnými vetrami
V útese ústie do jaskyne zočí
Jaskyňa dažďového medveďa
Mladý Beduín tancujúci v modrom bedrovom rúšku
Vôkol tekutá tma iskriacej noci
Ako nočná mora, čo sa bez pomoci
Vrhla do plameňa
Hahé já, spieva lesné žieňa
Vôkol ohňa roztančená
Ako rozmazaná čiara sa mi mihá
Nôžkami strihá, veľmi živá, veľmi živá.
A tam kdesi napodiali
V línii pustej pobrežnej čiary
Kamene sa rozprávajú
O sebe a svôjmu vzťahu k mesačnému Nebu.
Azúrové ticho, nízkeho údolia
V tichu oka odlesk lesklého zbroja
Myšlienky, čo ako králici sa roja
Miznú v pachu ostrej trávy
Mliečne ticho líže stromy
Som pozorovateľ v ťažkom rozpoložení
Modla s prázdnymi očami
Jar
Žiadne teplé objatie
netuší polojasné objemy rozpadnutých sĺnc.
Neviem kto je obrnený a kto je iba tráva zelená.
Ako vietor, čo s ňou súvisí.
Stavajú sa vpred mňa veci.
Polkruhy modrých farieb netušenej černe.
Ako kominár usmiaty v sadziach svôjho smiechu.
Nádherné zákutia horských ohníkov,
žltých riav svietiacich v noci
a dodávajúc do žíl dračie inštinkty.
Som besniaci vlk z divokého vetra
smejúci sa rozvlnený horúci vzduch.
Šťavnatý ako jarný punč.
Pruhovaná stonožka, prediera si cestu
umelohmotným krajom skladacích hračiek
Sýtozelený podklad zahmlieva prelievanie jej tehlovočervených prstencov
Je to primárny pohyb z tela do tela
Minulosť sa sype vpred a tvorí večné teraz
Na jemných kefkách tykadiel cíti nové pachy
Dráždivé vône citrusových krajov
Kde o eluzívne linoleum plieska zelenobiela lopta malého dievčaťa
Nekonečný v sebasarolujúci vesmír
Sneží a mne teplo uniká z dlane
Vlhká para naháňa šírku priestoru
Otočím sa vo vrzgote pohybu, tisíce malých Sĺnc
z kvapiek ľadu na konároch lesa predo mnou
Po stredne dlhom behu cítim perleťový pot z môjho chrbta
Svet zasnežených polí navôkol sa roztočí
A ja padám, padám v náruč ďalších bielych snov.
Osamotený a tichý zvuk
čo tíši srdcia
Zo spenenej agónie čiernych múk
Jasne vystúpila vlna upokojujúceho, sladkého svetla
Ako vriaca tsunami zaliala temné kraje uboleného tela
Zaliala a pevne obalila vo vrelom stisku
Myseľ upokojila, zahladila srdca vystupujúci bôľ
Pred mojou tvárou druhá tvár sa zasmiala
Boli sme jeden a predsa dvaja.
Pohla sa púť namáhavo vpred
do slnečného chrámu Sĺnc
Cez tmavú, modrú prašnú krajinu
S lávovým poľom na oblohe
A v tvári tisíce ton svetla v gammarýchlich zábleskoch
S novorodencom v náručí,
Čo prijal tú oblohu do svojich nebemodrých očí
a prudkosť pretavil v nevinnosť pohľadu
Svojim úsmevom im ukazuje cestu
A s jeho smiechom chladný vietor zo skál prichádza.
Jemu patrí táto cesta nebeských hviezd
On je posol víťazstva nesúci žiariaci oranžový meč
vo svojom srdci.
Chcem byť s ním tiež, chcem chvíľu horieť
a zotlieť v jeho náručí,
len malý okamih ho niesť, a za mnou
príde zástup procesie stáročí
Pokojné zátišie rieky fialového zamatu
nežnosť a mäkkosť objímajúcich teplých vĺn
svieži príliv nového svetla
Slnko vyšlo spoza purpurovej sýtej rannej chmáry
napučaných šedých oblakov
Zlaté kvapky dažďa čo zabubnujú na hladinu
Nadýchnem sa a ponorím v tmavý víriaci hĺb
Norím sa čoraz hlbšie sťahovaný tajomným prúdom
Čoraz hlbšie kde slabý obraz rozptýleného fialového svetla
V hlbšie odtiene sa mení.
Voda, čo preniká mi do úst je trpko sladká
Sladšia než celý môj život!
Farby odišli do svojich vlastných svetov
Som tu sám a nekonečná modrá obloha
Pod posledným stupienkom obrovská hĺbka priezračného priestoru
13 triliónov svetelných liet priepasť ľahučkého vzduchu
A tam na polceste v ceste mi stoja ostrovy Božskej Valélie
Vidím každý detail obrovských svetadielov veľkosti polgalaxie
Hĺbka, vábnosť, nekonečnosť zmrazeného svetla univerzálneho pozadia
budú mojou poslednou limitou
Posledný hlt pozemského vzduchu
Skáčem, Ahojte.
Ode to Twin Peaks
Sedmový modrý zajačik
Vzpriamené počúvavé uško
Mäkké záhyby drobného tela
Krčiaci sa pri mojom boku
V pocite bezpečia
Ňufáčikom opretým
vymieňa si so mnou teplo tiel
Je nám dobre takto spolu
Zatvorím oči, spravidelním dych
Je tu pokoj, ničím nerušené prítmie
Všade tíš, všade tíš
- len kdesi v trblietavej diaľke pred nami
rozdúchava svôj nočný džavot večne živé mestečko
A ešte ďalej v pozadí pribíja sa more
živé, temné, svojou trblietavou hladinou
pre mňa nepriepustné - príjemný svieži vzduch
Aj úbočia zalesnených kopcov, kde krčíme sa my
prebúdzajú tajných životov iskričky
Pokoj, pokoj, tíš...
V tomto našom svete.